MTB club SPIŠ

               Trošku ma schladí lúčenie so „saldi“ ktorá to má do Blavy o pekných pár kilometrov ďalej ako my a preto nás smutná opúšťa. Posledný krát vyberáme biky z drevárne a v doprovode „baču“ „šiferky“ a Ondreja to ťaháme do Zemplínskych Hámrov, kde sa k nám  pripájajú ďalší domáci bikeri. Sčasti známou cestou stúpame lesným asfaltom. Únava sa prejavuje aj na ostatných, Maťo prežíva svoju prvú krízu, ale jeho mladý organizmus sa s tým po pár kilometroch vyrovnáva a ide si svoje kľudné tempo. Miki sa tiež na niečo sťažuje a ani ja sa necítim celkom fit. Bude to mordovisko. Slniečko presvitajúce pomedzi buky zaháňa chmúrne myšlienky a s nimi sa vyparuje aj únava. Ide sa mi o poznanie ľahšie. Po pár kilometroch slušného up hillu sa dostáva na cestu kopírujúcu vrstevnicu a kilometre pribúdajú akosi rýchlejšie. Malé vzrúšo nám pripravili pilčíci, keď asi 30 m od nás zrezali veľký buk. To bol rachot. Odbočujeme na šotolinu a prichádzame na Poľanu, kde sa začína miešaný les a v ňom nám z domova známy rôznorodý, korenistý trail. Úzkym chodníčkom sa ťaháme hore, miestami poctivo tlačíme a stretávame prvých turistov vracajúcich sa z Vihorlatu. Dobiehame nejakého dôchodcu na štvorkolke, ktorý sa ju snaží stoj čo stoj prevrátiť. Zastavuje mi rozum „ je toto vôbec možné ?“. V obavách, že nás tento magor zroluje ho obiehame cez kríky a kašleme na neho. Posledný úsek je už náročný aj na tlačenie, tak ponúkam „šiferke“ môj bike na výmenu. Fúha to tlačí pekné závažie. Nevadí sme na hrebeni, kde je ľudí jak na promenáde, aha veď je Deň ústavy. Pochvalné reči na našu adresu nám zvyšujú ego a vstupujeme na vrchol Vihorlat vo výške 1077m/nm. Tak toto je čerešnička na Sninskej torte. Robím vrcholovku do mobilu a posielam mmskou „saldi“ aby nebola smutná a aby vedela, že na ňu myslíme. Výhľad je z vrcholu úžastný. Zemplínska šírava je v diaľke len taký modrý fliačik. Sedíme, pojedáme, fotíme. Čas je ale neúprosný. Musíme ísť. Teším sa na zjazdík tými šutrami, čo sme tlačili hore, ale hneď úvodný tiger Johnyho ma vracia do reality. Šutre dávam tak ako to ide a pri najbližšej možnej príležitosti to púšťam. Trail smerom dole je perfektný. Zastavujeme na Poľane a čakáme Mikiho, ktorý tieto veci jazdí s rešpektom. Po 10-15 minútach ma napádajú obavy, že sa niekde vysypal. S Vladikom ideme späť, ale po 50 m sa už objavuje kráčajúc v lese. Zvolil si tú najbezpečnejšiu alternatívu zostupu. Pohoda. Začína nekonečný zjazd. Robím si náskok a fotím partiu ako fičia okolo. Rýchlosť si vyberá svoju daň v podobe Wilkinsonovho defektu. Čakáme a Iveta po vysvetlení návratovej trasy odchádza dopredu. Na odbočke, kde nás mala čakať ale nieje. Tasím mobil "stanica je dočastne nedostupná.........". Kua. Riešime možné varianty, ale nakoniec sa zhodujeme, že pokračujeme ďalej a kým sa pobalíme snáď sa ozve, pretože narazí na vojenské stanovište. Tento scenár sa chvála bohu nenaplnil, pretože nás čakala na ďalšej odbočke. Schádzame späť do Zemplínskych Revúc, lúčime sa časťou partie. V krčme posledná kofola a rozlúčka s Ondrejom a  „šiferkou“ ( tú sme vystískali všetci ) a rýchle baliť. Posledným zatrúbením zdravíme domáceho, „baču“ a Johnyho.

• Ondrej ( bača )– dík za sprostredkovanie, starostlivosť, doprovod, servis a aj za vestu
• Johny – tvoje polovičné tretry  ma dostali
• Ondrej – máš môj veľký obdiv, za to čo si dokázal
• Martinka – bikeriek je všeobecne málo a pekných ešte menej, zaslúžiš si lepší bike
• Domáci – ubytovanie nemalo chybu
• Martina – ďakujem za švajčiarsky darček, vieš ako potešiť
• Matuš – nesklamal si, som na teba hrdý
• Ostatným zúčastneným – dík za to, že ste boli, s vami si to rád kedykoľvek zopakujem

Martina ( saldi ), Iveta, Beáta, Miki, Martin ( wilkinson ), Vlado ( vladika ), Peter ( nikolaus ), Marek, Matúš, Martinka ( šiferka ), Ondrej, Ondrej ( bača ) , Jožo (johny), Ondrík ( zuzky junior ), Stano.  

A ešte pár postrehov čo sa mi vryli do pamäti :

• radiť prevodníky sa dá aj bez prešmykača  
• nenabitá vysielačka a mobil sú len kus nepotrebnej elektroniky 
• niekedy sa dospelí chovajú ako deti a deti ako dospelí 
• asfalt mi ani po 200 km nevadí